Výlučky chorobou poznačenej mysle

„Nenávidím ho! Nenávidím!“ kričala Lilly a búchala päsťou do steny, „Nenávidím!!!“ Po lícach jej stekali obrovské slzy, ktoré v takmer pravidelnom rytme dopadali na perzský koberec. „Ako... Ako sa ten bezcitný chlap opovažuje nazývať mojím otcom? Hanbím sa za to, že mi v žilách vrie jeho krv, už len to je môj zločin voči spoločnosti, už len preto by ma mohli postaviť k múru a odstreliť! Je to monštrum, príšera bez rozumu a citov...“ zúfalo vzlykala a nebrala ohľad na to, že hlas poznačený zápalom priedušiek je chrapľavý a nezrozumiteľný. Nenávidela ho tak veľmi, že aj fakt, že chodia po tej istej zemi a dýchajú ten istý vzduch jej spôsoboval nepredstaviteľné muky, na to, že je jeho dcéra nemohla ani pomyslieť. Bolo to tak ponižujúce... Ľudia ju s ním spájali, čakali, že bude rovnaká ako on, no jej na hnusilo všetko, čo robil. No najväčšmi zo všetkého ju ničil fakt, že ten chlap dýchal. Ešte stále. Veď zbaviť svet takej obludy by bolo prospešnejšie ako vyvíjať nové lieky proti rakovine, napríklad, tak prečo to ešte nikto neurobil? Nemohlo to byť také ťažké, určite nie. Lilly prestala päsťami obíjať bledozelenú omietku a popri stene sa zviezla k zemi, schúlila sa do klbka a rukami si zakryla tvár. „Čo ak...“ premýšľala nahlas, „čo ak by som preukázala spoločnosti takú veľkú láskavosť? Potichu, celkom nebadane, by som sa prešmykla k nemu do izby... Ale veď aj všetky nože sú tupé, lebo ten chlap nie je schopný ani toho, aby ich nabrúsil!“ skríkla zúfalo, čo v skutočnosti znelo ako zachrapčanie zo zle naladeného a poriadne starého rádia. No Lilly si to neuvedomovala, bolo jej jedno, že čochvíľa úplne stratí hlas. Veď čo tam po tom, tie slabé hlasivky má určite po ňom, on totiž nemá nič v poriadku...
„Otvorila by som dvere, ktoré by vôbec nevŕzgali, lebo ešte aj ten kus dreva určite chápe nevyhnutnosť tohto činu. A potom by som mu nôž, nech je aj tupý, ja mám sily dosť, vrazila rovno pod rebrá. Vŕtala by som v ňom, aby konečne vedel, čo je to bolesť, čo znamená trpieť a zošalieť od zúfalstva!“ už nerozprávala, len nemo pohybovala perami, na ktorých sa jej usadil spokojný úsmev blázna. Odhodlane vstala, prebehla do kuchyne a otvorila druhú skrinku zľava. Zaleskli sa v nej čepele nožov rôznych veľkostí, od malých na čistenie zemiakov cez zúbkovaných na chlieb až po ten najväčší, ktorým sa krájalo mäso. Lilly neznášala ten zvuk, keď sa nôž ponoril do zmrazeného mäsa, v ktorom už nebolo o nič viac života ako v deravej ponožke, ktorú mala na nohe. „Toto bude iné,“ artikulovala, „On bohužiaľ nie je zmrazený ako tie úbohé tvory, ktoré ma núti jesť. Ani zvuk nebude rovnaký, jeho telo je ešte teplé, prúdi v ňom krv... Rovnaká ako vo mne,“ dodala s neopísateľným odporom a rozhodne siahla po mäsiarskom noži. Čepeľ mal skutočne tupú, keď si ňou zľahka prešla po brušku prsta nezostali po nej žiadne stopy. No Lilly to bolo jedno, aspoň bude viac trpieť, keď mu ňou bude prerážať vnútornosti. „Môže si za to sám. Keby sa staral o to, o čo má, zomieralo by sa mu ľahšie. Nôž by ním preletel a sotva by sa spamätal, bol by mŕtvi, pražiaci sa v najhorúcejšom pekle, lebo on nemá nárok ani na posledný súd. Nie, on nie. Sám si zvolil, že ho bude zomierať bolestivo a ja som tá posledná, ktorá by mu bránila v jeho voľbe.“
Prešmykla sa do spálne a v svetle pouličnej lampy za oknom si prezrela miestnosť. Bola úplne rovnaká ako vždy, nič neprezrádzalo, že svet bude očistený od tej beštie v ľudskom tele. Potichu sa k nemu prikradla a pevnejšie zovrela nôž, pozorovala, ako mu v pokojnom spánku stúpa a klesá hruď v závislosti od množstva vzduchu v pľúcach. „Už onedlho,“ otvárala ústa, z ktorých však opäť nevyšiel žiadny zvuk, „o malú chvíľu nebudeš kradnúť kyslík tým, ktorí si ho zaslúžia. Nikomu nebudeš ničiť život, psychicky ho demolovať, je koniec,“ zasmiala sa, pričom jej z hrdla vyšlo tiché chrčanie. „Mŕtvola,“ šepla a zdvihla čepeľ, ktorá sa zaleskla v slabom svetle. Rýchlym no tak rozhodným pohybom aký ešte počas jej života neurobila mu ju vtlačila medzi rebrá. Z rany začala vytekať krv, netvor precitol a nechápavo žmurkal v tme. Bledými rukami siahol po tom mieste, no narazil na cudzie dlane, ktoré psychopaticky zvierali rukoväť noža a porcovali mu vnútornosti.
Bol koniec. Blázon vyhral svoj boj s veternými mlynmi.