Výlučky chorobou poznačenej mysle

Koľajnice... dve oceľové čiary tiahnuce sa krajinou ako čerstvé jazvy na chrbte dobromyseľnej stareny, ktorá sa mlčky nechá hyzdiť svojimi deťmi a deťmi ich detí. Spájajú to, čo je už spojené, podporujú pohodlnosť zlenivelých ľudí, ktorí ich dennodenne využívajú toľko, koľko len unesú. Ich jediným významom je urobiť svet dostupnejším, ľahšie dobyteľným, poraziteľným. Ničia a lákajú...
Po jednom z kovových dvojčiat, zrastených a pritom nikdy nespojených, sa s poslednými zvyškami kedysi neochvejnej hrdosti pomaly bezcieľne prechádza dievča. Už nemá čo stratiť. Tmavé vlasy mu stúpajú a klesajú v čoraz prudšom vetre hýbajúcom otráveným vzduchom s výparmi všetkej tej zloby plaziacej sa ako tieň z každého kúta. Je všade. Ničí zúfalú snahu hŕstky osamelých tvorov vrátiť minulosť, nechať ju povstať z vlastného popola, no už aj oni si pomaly bolestne začínaú uvedomovať, že tá s bájnym vtákom fénixom nemá nič spoločné. Ani s ničím iným, čo by mohlo pretrvať večne. Padajú pod váhou vlastných problémov, kríž náhleho návalu sebectva sa im zrastá s dušou, nevládzu, nechcú viac bojovať za svoje ideály, rad radom sa vzdávajú toho, za čo by ešte včera bez premýšľania položili život. Žiaru ich dokonale vysnívaných snov pohltil rozrastajúci sa tieň strachu o svoju biednu existenciu, už neexistujú žiadne vznešené ciele, nič čo by ich prinútilo vstať z kolien, odlepiť sa od zeme ku ktorej sa zakrýknuto túlia. Nádej je preč. Vyparila sa ako kvapka priezračnej životodarnej vody pod pálčivým a neústupným pohľadom slnka, rozplynula sa do atmosféry, no čo je kvapka nádeje oproti oceánom zúfalstva? Menej než nič. Naveky sa stratila a nechala za sebou len dievča bezmyšlienkovite blúdiace po jednej z koľajníc, nezaujímajúce sa o mraky zbierajúce sa nad svetom ani o krv, ktorá z nich bude čochvíľa pršať. Ako vyhasínajúci plameň sviečky jej v myšlienkach planú zbytky dávno zhorených ideálov. Vidí, cíti ich ako za jemným závojom hmly, cez ktorú sa však nedá preniknúť, ukrýva množstvo nástrah pripravených pohltiť aj zvyšky rozkladajúcich sa spomienok. Nie je nič, čo by jej mohlo chýbať. Ju netlačí na dno vreštiaci pud sebazáchovy, ani popol snov. Bezmyšlienkovite vchádza do čierneho úkrytu koľajníc, tmy pohlcujúcej aj to, čo nezostalo. Razom zmyzne hmla, pretože niet svetla, ktoré by cez ňu presvitalo, tu nemá čo skrývať. Tunel javiaci sa ako bez konca či začiatku svojou prostotou naháňajúcou strach ukazuje veci také aké sú bezohľadu na to, že v tme sa nedá vidieť nič, ani to čo si prinesiete, ani to, čo si chcete odniesť. Dá sa len hádať, po čom šmátrajú natiahnuté ruky... po živote? Odpoveď pozná len svetlo znenazdajky sa zjavujúce kdesi pri pomyselnom konci. S hukotom a prenikavým pískaním pretína vzduch a jediné čo odhaľuje je nahá duša nestarajúca sa o nič, ani sama o seba. Svetlo s ťažkými kovovými kolesmi rútiacimi sa nesmiernou rýchlosťou narazí na jej úkryt, vynesie dievča z tunela trúbiac pri tom, oznamujúc svoj čin a dokazujúc ho drobnými červenými kvapôčkami tak veľmi sa ponášajúcimi na nádej. No nevyparujú sa. Stekajú k zemi, nechávajú sa ňou pohltiť a naveky miznú rovnako ako všetko, čo sa odváži vidieť v tme...