Výlučky chorobou poznačenej mysle

Zas to urobil, zas jej ublížil. Jej! Ktorá ho aj cez to všetko tak veľmi ľúbi! Prečo to robí, bože môj prečo? Neuvedomuje si akú bolesť jej tým spôsobuje? Nie... veď zas nie je pri zmysloch. Keby o sebe vedel určite by nikdy nič také neurobil, dával by si pozor, neoháňal sa tak bezhlavo. On za to vlastne vôbec nemôže. To ona, zas neurobila čo jej povedal, zaslúžila by si aj viac, dostala aj málo.
Z diaľky tíško pozorovala ako si vyhŕňa rukáv a od niekoho berie starú striekačku. Nabral do nej akési svinstvo, z láskou akú jej nikdy neukázal sa zahľadel na hrot a... „Nie!“ skríkla bez rozmyslu a vrhla sa na neho, nedovolí mu, už nie, veď kvôli tomuto sa všetko pokazilo. Býval normálny. Možno.
Odkopol ju, tvrdo ju zrazil k zemi neberúc ohľad na slzy tlačiace sa jej z očí, nezaujímalo ho nič okrem ďalšej dávky, ktorú si slastne vpichoval. Len on a jeho drahá striekačka, nič iné neexistovalo.
Pozbierala sa. Zas dokázala vstať, no vedela, že prehrala, už pre neho neznamená absolútne nič, ani by si nevšimol, keby tu na mieste vypustila dušu. Utierajúc si zvlhnuté oči sa otočila a rozbehla preč. Nezáleží na tom kam. Neobzerala sa, nemusela, lebo aj tak si bola viac než istá, že ani len nezdvihol pohľad. Nemýlila sa, nič si nevšimol.
Sťažka dýchajúc vbehla do najbližšieho tmavého podchodu, drobnými päsťami udrela do steny a nocou sa rozľahol jej krik. Už nič nemalo význam, nevie o tom, že ju kedysi, snáď, ľúbil.
Roztrasenými rukami zdvihla zo zeme črep fľaše, čo zostala po broskyňovej vodke, vedela čo chce urobiť, už aj tak nemôže stratiť viac. Zľahka sa ním dotkla bruška prostredníka. Nič, bol tupý.
Zúrivo ho chytila do dlane a celou silou zovrela, cítila, ako jej prerezáva kožu a steká po nej teplá krv. Konečne, to bola úľava, ktorú potrebovala. Zatlačila celou silou a posprejovanú stenu pri nej pokropila červená tekutina. Liala sa jej z dlane prúdom, striekala ako to svinstvo zo striekačky a ona si to vychutnávala celou svojou bytosťou.
No a čo? On môže drogovať, ona sa môže rezať, veď ráno bude zas všetko v poriadku. Donesie mu zlatú retiazku čo dostala na pätnáste narodeniny, dá jej letmý bozk na pery a zmizne so slovami „večer sa uvidíme“. Sotva si všimne obviazanú ruku a ona bude tak ako vždy prehliadať následky jeho milenky. No nie je to šťastný vzťah? Čo viac by si vôbec mohla prijať?
Opäť zovrela črep a zasnene hľadela na pramienky krvi stekajúce jej po zápästí cez celé predlaktie a padajúce na zem. No nie je život nádherný?