Výlučky chorobou poznačenej mysle

Bolo to koncom mája, pár dní pred mojim odchodom do Anglicka. Už som jednoducho musela ísť ku kaderníčke, lebo aj moji najbližší mali problém rozoznať ma od susedovho pudlíka - červená ofina mi padala do očí, ktorých farbu ani nebolo vidieť, a to bola pôvodne ostrihaná došikma. Mne to tak vyhovovalo, bolo to vtipné a hlavne nikto nemal rovnaký účes :D ale čo zmôžem proti vyššej moci, to, že ide o MOJE vlasy predsa nie je podstatné... A tak som sa dostala k spomínanej kaderníčke. Ako na potvoru som pol hodinku meškala a nahrnula sa tam kopa ľudí, bola som objednaná, ale svoj čas som prešvihla a vzhľadom na túto maličkosť mi nezostávalo nič iné, ako čakať kým bude meškať aj niekto iný a vtrieť sa na jeho miesto :D Minúty sa vliekli, už ma dokonca aj prestalo baviť počúvať všetky tie klebety, bolo ich požehnane - z každého rožku trošku, koniec koncov ako to už u kaderníčok býva. Porozprávala som ako škola, pustila pár uletených kecov, ktoré môžu šíriť ďalej kvalitne sa baviac na tom, ako to hovorili snáď každému, kto prišiel... Tak a tu to máme, takto začína nezmyselné očierňovanie iných ľudí - nudou pár šialených tvorov, ktorí už nedokážu obsedieť :D Po časopisoch na stole som však tento krát nesiahla, väčšinu z nich už poznám, preto som len ďalej sedela a čakala na medzierku v časovom pláne, namiesto toho sa však objavilo niečo... nezavádzam, niekto, kto moju myseľ plne zamestnal nie len počas sedenia v kaderníctve.
Otvorili sa dvere malej miestnosti, kde bolo už kadečo - svadobný salón, pedikúra, požičovňa šiat... kopa salónikov, ktoré by nevyžili bez ľudskej márnivosti. No  tento krát z nich na moje obrovské prekvapenie nevyšla zmaľovaná žena v stredných rokoch  rozplývajúca sa nad mojou postavou, vlasmi alebo čímkoľvek, čo vás  napadne. Do kaderníctva vošiel ...a teraz neviem, či ho nazvať muž alebo chalan (:D), mohol mať niečo cez 20 teda o cca 4 roky starší ako ja, každopádne neskôr som sa dozvedela, že sa volá Janko, takže do kaderníctva vošiel Janko a ja doteraz neviem, či sa mi podarilo zatvoriť ústa. Neprišlo mi ani trochu divné, že má za zatiahnutými závesmi v malom kaderníctve na očiach slnečné okuliare a nesvitlo mi dokonca ani keď sa pri svojej ceste na terasu, kam si išiel zapáliť, pridržiaval nábytku. Nechápem ako sa mi podarilo predĺžiť moje vedenie až tak, bol to doslova rekord a obávam sa, že nie iba osobný. Hľadela som na neho s priblblým úsmevom a žiarovka sa nad mojou červenou hlavou rozsvietila až keď bol ani nie pol metra odo mňa. Nohy som mala pravdaže vystreté, takže ak chcel niekto prejsť dverami, musel trochu odbočiť - za predpokladu, že ich videl. No a presne v tej chvíli, keď už bolo jasné, že ich neobíde mi došlo, že nevidí. Stiahla som svoje hnáty pod prútenú sedačku tak rýchlo, ako sa len dalo, no bohužiaľ to nestačilo. Janko o ne zakopol a ON MNE sa ospravedlnil. Samozrejme rýchlo som urobila to isté ale... Bože ako mizerne som sa cítila, prišlo mi to nenormálne ľúto, v duchu som si začala škaredo nadávať a so sklonenou hlavou som sledovala jeho nohy až kým neprekročili nízky prah a nezmizli za rohom. Neviem ako dlho som tam potom ešte sedela, ale už sa mi nezdalo vtipné ani šírenie mnou vytvorených a ničím neopodstatnených klebiet, teraz mi to pre zmenu prišlo hlúpe, pre úplné dotvorenie vášho obrazu to nazvem "emo záchvatom". Potom mi však kaderníčka povedala, že niekto konečne mešká... Vhupla som sa do kresla stojaceho pred veľkým zrkadlom a stručne jej povedala, čo chcem. Narušila mi niť myšlienok, o desať minút som z tade bola preč ešte stále mysliaca na toho maséra... To, že je masér aj jeho meno som sa dozvedela z rozhovoru kaderníčky s jej kolegyňou, nebola som v stave čokoľvek sa ich pýtať.
O pár dní som odišla do Anglicka a ešte vcelku slušný čas mi to behalo po rozume. Potom však prišiel čas zachraňovať z dobrých známok aspoň to, čo sa dá a nebolo ani pomyslenia na to, že by som si počas jedného víkendu skočila na masáž... No včera sa mi o Jankovi snívalo. Nepamätám sa čo presne, ale bolo to dosť na to, aby som celý deň chodila s priblblým úsmevom a všadeprítomnými výčitkami svedomia. Dohnalo ma to až k tomu, že keď dnes mamka prišla o pol druhej domov a povedala, že o druhej je objednaná k TEJ kaderníčke, za dvadsať minút som stihla veci, ktoré zvyčajne zaberú aj trojnásobok. Od zmývania a fénovania vlasov až po finálne úpravy ako maľovanie. Každopádne, za desať dve som bola pripravená vyraziť. V aute som sedela akoby na sedadle dlhé roky rástli kaktusy a ich pichliače sa mi zabárali do zadku v bedrových rifliach. Kŕčovito som žviachala žuvačku, ktorá už bola priam odporná... No ale potom som odrazu ani nevediac ako otvárala dvere kaderníctva a vchádzala dnu. Veci sa mi prestávali páčiť už keď som videla, že pred dverami do tej malej miestnosti, kde bol teraz masérsky salón boli dve prútené kreslá a nízky stolík. Z trucu som sa posadila do jedného z nich. Bolo mi jasné, že tam Janko nie je, čoho som sa však bála viac bolo, že mení miesto svojho pôsobiska. Vážne mi nebolo všetko jedno... Ja, šialený a chvíľami nad mieru úprimný tvor, som zmĺkla a neprítomne hľadela pred seba. Vydržalo mi to až do chvíle, keď dnu vošla akási pani a spýtala sa, či "tu ten dobrý masér už nie je" Okamžite mi zažiarili očká a zo srdca mi padal jeden šuter za druhým, keď kaderníčka hovorila, že je na dovolenke. Bolo až nenormálne, ako som ožila. Ale potom mi prišlo trošku ľúto, že som sa tak ponáhľala, skoro mi opadali  všetky končatiny a on tam nebol... No ale čo narobím, veď mi len pristrihli ofinu, zvyšok vlasov je nedotknutý a potrebuje zafarbiť, tak za týždeň to bude veľmi súrne :D
Tých, ktorí tento článok čítajú trošku vnímavejšie a nie len čisto preto, že som im cez MSN alebo ICQ poslala link (:D) možno napadne, že nad čím rozmýšľam, už som mala byť u neho na masáži. Ale ja sa k tomu nemôžem donútiť :D Nie že by som nechcela, len... Už keď som dnes uvidela to miesto, kde som ho nechtiac potkla sa mi, obrazne povedané, roztriasli kolená. Bude to chcieť slušnú dávku odhodlania... :)